Spomienka na legendu. Pred štyridsiatimi rokmi sa predstavil Fiat Uno, nepretržite sa vyrábal až tri dekády.
Talianska automobilka Fiat sa už od medzivojnového obdobia preslávila prevažne malými vozidlami, od známeho Topolina, cez modely Fiat 500 a 600 až po Fiat 127, jedno z prvých áut s riešením „všetko vpredu“.
Autu, ktoré bolo predstavené v roku 1971 ale postupne rástla konkurencia, na ktorú v Turíne zareagovali úplne novým modelom, ktorý verejnosti predstavili 20. januára 1983 na Floride.
Na mieste, ktoré bolo neodmysliteľne spojené so štartmi mesačných misií Apollo alebo raketoplánov, vtedy Fiat vypustil svoje Uno – teda „jednotku“ -, ktoré ale rozhodne nebolo vyrobené pre amerických motoristov. Len 3,5 metra dlhé auto bolo určené prevažne pre európskych zákazníkov, ktorých lákalo nielen vonkajším dizajnom z dielne Italdesignu slávneho Giorgetta Giugiara, ale – na svoju triedu hlavne veľkolepým vnútorným priestorom.
Uno, ktoré bolo na prelome 70. a 80. rokov po Ritme druhým Fiatom, ktorý upustil číselné označovanie, pritom pôvodne mohlo niesť značku Autobianchi (alebo aj Lancia). Dcérska firma turínskej automobilky chystala nástupcu dlhoročného typu A112 a o návrh sa obrátila práve na Giugiara. Ten prišiel s kompaktným autom, ktoré ponúkalo na malom pôdoryse veľký vnútorný priestor, no nakoniec sa ale do výroby pre nezhody v manažmente nedostalo.
Plány ale taliansky koncern nezahodil. Z pôvodne plánovanej Lancie Uno sa ale stal Fiat, na ktorého vývoji sa v Turíne pracovalo medzi rokmi 1979 a 1983 (Autobianchi A112 sa nástupcu v podobe Lancie Y10 dočkalo až po 17 rokoch výroby v roku 1987). Zatiaľ čo priestranný dizajn bol úplne nový, pod kapotu spočiatku zamierili osvedčené motory, ktoré začiatkom 80. rokov už mali niečo za sebou.
Základná deväťstovka poháňala už Fiat 850, vyrábaný medzi rokmi 1964 a 1971, silnejšia 1300 cm3 boli miernou evolúciou motora, ktorý sa prvýkrát predstavil v roku 1969 už vo Fiate 128 (a používali ho napríklad aj juhoslovanské vozy Zastava. Novšia bola len naftová tisíctristovka, ktorá sa začala do áut montovať v roku 1984, ktorá vychádzala z radu motorov vyvinutých koncom 70. rokov v juhoamerickej pobočke Fiatu.
Počas rokov sa Uno, ktoré bolo v roku 1984 dokonca vyhlásené aj za európske Auto roka, dočkalo novších motorov, naftových aj benzínových – medzi nimi aj revolučné litrové jednotky Fire. Jej meno nemá nič spoločné s ohňom, jedná sa o skratku slov Fully Integrated Robotized Engine. A prečo taký názov? Zbrusu nová motoráreň totiž používala vo vysokej miere roboty. Na druhej strane ponuky potom boli dva turbomotory s výkonom 105 a 118 koní, s ktorými Uno dokázalo ísť rýchlosťou až cez 200 kilometrov za hodinu, čo bolo veľmi chvályhodné.
V roku 1989 prišla modernizovaná verzia, ktorá je zvonku na prvý pohľad spoznať vďaka nižším predným svetlometom, ľahko sa menila aj zadná časť, čo prinieslo lepšiu aerodynamiku. Vnútri sa vodič konečne namiesto netradičných spínačov okolo prístrojovej dosky dočkal bežných páčok na stĺpiku volantu. Práve tie si vodiči a majitelia týchto áut veľmi pochvalovali. Nezmenil sa ani veľkorysý vnútorný priestor, ale bohužiaľ ani hlavná chyba Fiatu Uno. Slabá odolnosť proti korózii, auto sa totiž ešte nevyrábalo z pozinkovaných plechov. Okrem troj a päťdverového hatchbacku sa existovala aj úžitková verzia, juhoamerické pobočky Fiatu produkovali aj sedan a kombi.
Nástupcom Una sa stal Fiat Punto, uvedený na trh na jeseň 1993, zhruba rok sa oba modely vyrábali v Taliansku zároveň, až do roku 2002. Potom už Uná vychádzala z brán továrne v poľskom meste Tychy (približne dve tisícky vznikli v rokoch 1988 až 1994 aj v Juhosláviu ako Yugo Uno). V Južnej Amerike produkcia skončila až v roku 2014, medzi rokmi 2010 a 2021 sa v Brazílii vyrábalo aj novodobé Uno, zvonku pripomínajúce európsky Fiat Panda.
Fiat Uno bol v 80. rokoch obľúbený aj v Československu, kam sa v malom počte dovážal a bol na predaj v obchodoch so zahraničným tovarom Tuzex. Hoci sa jednalo napospol o základné prevedenie, patril napriek tomu k luxusnému tovaru. Napríklad v roku 1988 stál 26.000 tuzexových korún, takzvaných bonov, ktoré sa na čiernom trhu predávali okolo piatich korún za jeden, auto tak prišlo asi na 130.000 Kčs. Len na porovnanie – vtedy uvedená Škoda Favorit stála 84.600 korún.
Redakcia ÚAMK
